Zahrabaná Walhalla nad Dunajom

walhalla-regensburg919

Cestou okolo Regensburgu, pár kilometrov od bavorskej dialnice, sa oplatí vrámci natiahnutia kostí s neodvratnou toaletou zastaviť za mestečkom Donaustauf pri pomníku osobností nemeckej histórie Walhalla.

Stavba prezlečená za monument odvážnych Grékov dokáže dlho udržiavať závoj historickej hviezdy. Hmla sa rozplynie a preletí pár storočí až do roku 1842, kedy bola Walhalla otvorená podľa myšlienky bavorského kráľa Ľudovíta I., ktorú realizoval klasicistický architekt Leo von Klenze. Výrazne pripomína Panteón v Ríme alebo znovuzrodenie aténskeho Partenónu.

Architekt Klenze sám seba nepovažoval za napodobňovateľa, iný o ňom píšu ako o eklektickom štylistovi. Akokoľvek, bolo to za čias Napoleona, doby osvietenstva, romantizmu a rokoka, prelivu bielych nátačkových parochní a nostalgie za zlatou amforou v zátiší s bohyňou kamenných pŕs.

Pohľad späť je užitočný, pretože je v ňom poznanie, cez ktoré sa oplatí pozerať na cestu vpred. Prechádzka v tejto ’napodobenine’ je pôsobivá. Dokonale vykreslí atmosféru antických čias aj napriek tomu, že pomník má ‘iba’ dvesto rokov. Je celkom možné, že Klenze zvolil klasický štýl najmä pre jeho tvarovú čistotu, vytvoril akýsi dolmen 19. storočia. Stavba, ktorá má stáť stáročia, by mala byť mohutná. Musia ju vediet postaviť aj chlapi s jednou rukou, čo druhú stratili v bitke. S pečatným prsteňom kráľa Ľudovíta I. pred nosom a nízkym počtom lunárnych obehov na stavbu si Klenze zvolil architektonický štýl jak bič.

Stavba je postavená z bieleho mramoru, kameň je do detailu opracovaný na hodinárske, dvojmilimetrové špáry. Povrchy v interiéri sú rovnako mramorové, leštené, pretkané žilami a hniezdami rôzne sfarbených minerálov.

Ľudovít I. postavil pomník pre supermozgy a hrdinov krajín hovoriacich germánskym jazykom. Stále prítomní sú architekt Erwin von Steinbach, humanista Desiderius Erasmus z Rotterdamu, maliar Albrecht Dürer . Od roku 1848 do 2009 pribudlo okolo dvadsať ďalších búst ako Martin Luther, Albert Einsten, Wagner, Strauss, Brahms. Mnoho kráľov, vojvodov, básnikov, na stotridsať kamenných hláv.

PF 2015

Najlepší kameň v meste, alebo ako na Michelangela metlou poukázali

Prírodný kameň je špecifický tým, že všetci k nemu máme vrodený vzťah, ktorý si sami budujeme. Viac či menej, každý to rád kamenné. Podľa čínskej filozofie je kameň jedným zo základných prvkov kolobehu. Tomu niet čo vytknúť, veď aj internet vznikol z kameňa, keď Otzi uvažoval ako pazúrikom na rakúsko-talianskej hranici oštep strúhať. Vzťah ku kameňu môže byť odhadzovačný, do-vody-vrhačský až gumipuškinovský. Iný vzťah vzniká, keď sa kameň študuje, velebí jeho blízkosť trebárs na stene, strope či podlahe s odkazom na pradávny inštinkt jaskynných princípov.

Vybrali sme sa do lokálneho ‘kameňolomu’, aby sme zakopli o nejaké talónne kúsky. Ak je tredom pojem jedinečnosti, tak sú platne, ktoré sme kopať nemuseli stelesnením tohto pojmu. Začali sme však listovať medzi plátmi.

Návod ako si vybrať kameň je zbytočný; musí priťahovať. Našli sme jeden, ktorý si zaslúži svoje meno. Slávny Michelangelo povedal, že v mramori zazrel anjela a tesal, kým ho nevyslobodil. Mramor Michelangelo je kameň z pakistanského Balochistanu, medeno hnedej farby na tmavo čokoládovom pozadí, ktoré je preliate bielo-fialovými  žilami kremeňa. Veľmi vydarený a zaručene jediný na svete. Ten už je náš.

 

 

Palec hore alebo kto je 98%

Pred pár dňami mal Frank Gehry tlačovku, na ktorej sa ho novinár opýtal na jeho odkaz ľuďom, ktorí ho obviňujú, že robí architekúru pre šou. ‘Chcem k tomu povedať jedno. Vo svete, v ktorom žijeme, je zo súčasne navrhnutých a postavených vecí 98% čistá sračka. Sem-tam však pár ľúdí urobí niečo iné. Je ich veľmi málo. Neprosím o prácu. Nemám publicistov. Nečakám, aby mi niekto zavolal. Pracujem s klientami, ktorý majú úctu k umeniu a architektúre. A nakoniec, nepýtajte sa takéto sprosté otázky. ‘

No, povedzme, že má staručký pán architekt Gehry pravdu a kvalitná architektúra zaberá iba 2% z toho, čo vidíme okolo seba. Koľko percent by sa dostalo našim lokálnym stavbám?

Prirodzene, my architektúru vnímame z hľadiska riešenia interiérov a kvality vnútorného prostredia. Z tejto perspektívy a zo skúsenosti môžeme kľudne povedať, že u nás projekty interiéru riešia študenti, často gymnazisti, ktorí sa s pojmom architektúra prvý raz stretli možno tak pred pár rokmi (počítaj na jednej ruke). Ešte o level vyššie sa potom posúvajú samotní architekti, ktorí sa hrnú do riešenia technických, konštrukčných, dokonca technologických častí projektov a samozrejme, že na kontrolu študentských prác potom času neostáva. Hovoriť, že u nás to všetko majú na svedomí developeri, je iba výhovorka. Za zlú architektúru môžeme viniť jedine zlých architektov.

Koncom leta sme využili možnosť pozrieť si v Prahe na predaj čakajúci Tančíci Dum od architektov Vláda Milunića a Franka Gehryho, ktorá možno tiež trpí syndrómom, ktorý popísal Philipe Starck: ‘Tu ju máte, parádnicu. A teraz v nej skúste fungovať.’

V každom prípade, táto stavba sa nám páči a môžeme českým bratom zatlieskať, že takú v Prahe majú. Až na to vnútorné prostredie, všakže pán Gehry.

Zdroj  http://www.dezeen.com/2014/10/24/98-percent-of-architecture-is-bad-says-frank-gehry-middle-finger/#disqus_thread

Súkromné vily nie sú pre víly

Tak ako po ostatné roky, aj dnes svätíme Sviatok práce prácou. V Kuvajte sa tento deň neslávi, veď domácim je slovo ‘práca’ nanajvýš cudzie. Vyše 90% Kuvajťanov pracuje v štátnej správe, zopár v súkromnom sektore, ostatní megalenivci sú nezamestnaní a žijú z nadpriemerných dávok od štátu, ktoré im zabezpečia veľmi pohodlný život. Podľa mňa, do práce chodia len preto, aby úplne nezomreli od nudy, nekonečného kolotoča amerických filmov v telke, skvelého jedla a dostatočného spánku. Príjem z ropy pre každého Kuvajťana činí cca 18 000 USD mesačne. Ahhhhh, a to nepočítam zabezpečené ubytovanie či pozemok na stavbu rodinného domčeka a iné benefity.

No veď mrknime sa bližšie na tie ich rodinné domčeky, lepšie povedané vily alebo rezidencie. Je samozrejmosťou, že Kuvajťan sa po 3-4 hodinovej pracovnej dobe veľmi unaví a preto potrebuje na svoj pohodlný život cítiť veľkolepé rodinné zázemie. Keď sme debatovali s lokálnym architektom o našej cene za služby interiérového architekta, riadne sme sa ošmykli. 400 m2 pôdorysnej plochy nekorešponduje s úžitkovou plochou vily. Zvyčajne má vila totiž niekoľko nadzemných a podzemných podlaží a v konečnom dôsledku sa blíži k 2 000 m2 úžitkovej plochy. Manželka je ženou v domácnosti, ale to ešte neznamená, že celé dopoludnie trávi vysávaním a utieraním prachu. Takýto život sa jednoducho bez práce služobníctva nezaobíde. Služobníctvo pre deti, na varenie, upratovanie, nakupovanie, čistenie bazéna, kosenie trávnika, zopár šoférov či údržbárov – na plný úväzok. Žiadne sklo-betónové krabice, akých je po Európe spústa  na každom kroku, tu nenájdete.  Rukopis európskeho architekta býva častokrát zahalený rúškom tajomstva – akoby ich jedna mater mala. Každá vila v Kuvajte má svoj jedinečný štýl a ladné krivky. Isto, líšia sa vkusom majiteľa, ale v zásade sú všetky obytné miestnosti orientované do vnútrobloku, čo vychádza z moslimskej viery – intimita nadovšetko. Mnohokrát obdivujem vstupné dvere, ktoré svojim ornamentálnym zobrazením a materiálom veľa prezradia o samotnom majiteľovi. Milujú všetko trblietavé, blišťavé a svietielkujúce. Zbožňujú honosnosť, asi si potrebujú vykompenzovať svoju rybársku a pastiersku minulosť. Mentalita však stále ostáva niekde v 18.storočí európskeho časopriestoru, napriek tomu radi experimentujú s európskymi či americkými architektami. Výsledok takejto spolupráce je aj rezidencia španielskeho ateliéru AGi.