Rituály biznisu a dizajnu

Všimli sme si víkendový článok v SME. Téma Martin Benka v kancelárii s fotografiami nám známeho interiéru sa nedal prehliadnuť. Článok je zaujímavý svojim záberom, hovorí o interiéroch komerčných priestorov, dizajne, umení a o prístupe firiem k prostrediu, v ktorom fungujú. Význam či odkaz článku sú však časti, ktoré v ňom chýbajú. Interiér nestojí len na pocite z dobrej investície do stoličky alebo obrazu, ani sa nedá povedať, že fenomén zelených kravát, fialových sačiek a bielych ponožiek je preč. Spoločností, pre ktoré je dizajn súčasťou firemnej kultúry, je na Slovensku ako maku v čokoládovej palacinke. Väčšinou sú to zahraničné firmy a ich pobočky, ktorým záleží na prostredí, v ktorom pôsobia. Pochopili, že čo ľuďom dajú, to im ľudia vrátia. Myslieť si, že slovenské firmy sa začnú samé od seba správať ako uvedomelé spoločnosti, je romantické. 20 rokov demokracie je krátky čas na renesanciu a osveta je stále mizivá. Slovenské firmy však robia chybu hľadaním hodnoty investicií v zahraničných výrobkoch. Stačí sa pozrieť na ktorúkoľvek taliansku, nemeckú, rakúsku firmu pôsobiacu na Slovensku. Je naivné si myslieť, že Talian do svojej firmy kúpi bavoráka, keď môže jazdiť na svojej Alfe či Fiate. Rovnako si Talian nebude ťahať do kancelárie nábytok od rakúskeho Wittmana, ale vyberie si produkty s talianskym pôvodom (aj to otáznym, keďže veľká časť dizajnových produktov od svetoznámych značiek a ľúbozvučných mien sa produkuje v Ázii). Tak funguje trh, zrejme na tom nie je nič prekvapivé. Zorientovať sa na trhu s dizajnom a na trhu s umením pritom na Slovensku nie je zložité. Tých našich pár vychytaných autorov pozná snáď každý, súčasná generácia talentov prudko produkuje, katalyzuje, vystavuje, prototypuje, dokonca kurátoruje a rieši tretí sektor. Domácu tvorbu môžeme ale častokrát pokojne považovať za vysoko umeleckú – málokto ju chce, napriek tomu sa tvorí. Bolo by optimistické tvrdiť, že sa čosi pomaly začína hýbať, že slovenské firmy začínajú vnímať cestu úspechu aj cez formu vzájomnej podpory a spolupráce. Samozrejme, umenie a dizajn by mal súčasne podporovať štát, avšak sú to zároveň ľudia, ktorí ten štát tvoria. Preto, rozvíjanie, uchovávanie a podpora intelektuálnych hodnôt spoločnosti, je na ľudoch. Je na nás, aby sme sa zaujímali, diskutovali, spoznávali a podporovali slovenský dizajn a umenie. Na ťahu sú architekti, dizajnéri, umelci, teoretici i praktici, obchodníci a výrobcovia, ich spoločný cieľ, snaha a skutočná spolupráca.

Najdlhšia galéria sveta

Štokholmské metro sa so svojou dĺžkou 110km považuje za najdlhšiu umeleckú galériu sveta. Cestovanie metrom je ako vzrušujúci príbeh. Započal sa v 50-tych rokoch 20.storočia a aj dnes láka cestujúcich súčasnými umeleckými experimentami. Viac ako 90 zo 100 staníc zdobia sochy, mozaiky, maľby, inštalácie, rytiny a reliéfy od minimálne 150 umelcov. Skvelý, nadčasový a finančne nenáročný nápad ako prezentovať jedinečným spôsobom umenie a zároveň spoznať úroveň a kultúru spoločnosti.

V tomto blogu nájdete pár staníc Štokholmského metra, ktorého história výstavby siaha až do 30-tych rokov minulého storočia.

photo – internet

 

 

 

Útočisko termitov a iných drevožrútov

Andrew Burns Australia House Niigata Prefecture Japan 2012

Z toho interiéru na prvý pohľad upútala masa dreva v kontraste s cestou za verandou. Prvý dojem z nevšednosti ešte podporí pár názvov a geografigkých údajov – Andrew Burns, Australia House, Niigata Prefecture, Japan 2012. O tom, že nejde o hociaké útočisko termitov a iných drevožrútov, už napovie bližší pohľad do interiéru.

 

 

 

Fičí forma recyklácie všetkého

Dnešným trendom sa nevyhneme, fičí forma recyklácie všetkého… Ľudia si navzájom dávajú, požičiavajú veci, ktoré práve nepotrebujú. Dokonca aj autá. Už sa to pomaly dostáva aj k nám. Ale späť k téme. Všetko je to OK, filozofia je pekná. Akurát nevieme, či je zrovna toto jej ideálna prezentácia. Veď natrieť staré dvere nie je problém. Do akej miery je vhodné dávať rozpadnuté matriály do exteriéru, ktoré bude treba raz ročne pretrieť, nech nevyzerajú ako squot, to už je zrejme otázka na architekta…