Najlepší kameň v meste, alebo ako na Michelangela metlou poukázali

Prírodný kameň je špecifický tým, že všetci k nemu máme vrodený vzťah, ktorý si sami budujeme. Viac či menej, každý to rád kamenné. Podľa čínskej filozofie je kameň jedným zo základných prvkov kolobehu. Tomu niet čo vytknúť, veď aj internet vznikol z kameňa, keď Otzi uvažoval ako pazúrikom na rakúsko-talianskej hranici oštep strúhať. Vzťah ku kameňu môže byť odhadzovačný, do-vody-vrhačský až gumipuškinovský. Iný vzťah vzniká, keď sa kameň študuje, velebí jeho blízkosť trebárs na stene, strope či podlahe s odkazom na pradávny inštinkt jaskynných princípov.

Vybrali sme sa do lokálneho ‘kameňolomu’, aby sme zakopli o nejaké talónne kúsky. Ak je tredom pojem jedinečnosti, tak sú platne, ktoré sme kopať nemuseli stelesnením tohto pojmu. Začali sme však listovať medzi plátmi.

Návod ako si vybrať kameň je zbytočný; musí priťahovať. Našli sme jeden, ktorý si zaslúži svoje meno. Slávny Michelangelo povedal, že v mramori zazrel anjela a tesal, kým ho nevyslobodil. Mramor Michelangelo je kameň z pakistanského Balochistanu, medeno hnedej farby na tmavo čokoládovom pozadí, ktoré je preliate bielo-fialovými  žilami kremeňa. Veľmi vydarený a zaručene jediný na svete. Ten už je náš.

 

 

Palec hore alebo kto je 98%

Pred pár dňami mal Frank Gehry tlačovku, na ktorej sa ho novinár opýtal na jeho odkaz ľuďom, ktorí ho obviňujú, že robí architekúru pre šou. ‘Chcem k tomu povedať jedno. Vo svete, v ktorom žijeme, je zo súčasne navrhnutých a postavených vecí 98% čistá sračka. Sem-tam však pár ľúdí urobí niečo iné. Je ich veľmi málo. Neprosím o prácu. Nemám publicistov. Nečakám, aby mi niekto zavolal. Pracujem s klientami, ktorý majú úctu k umeniu a architektúre. A nakoniec, nepýtajte sa takéto sprosté otázky. ‘

No, povedzme, že má staručký pán architekt Gehry pravdu a kvalitná architektúra zaberá iba 2% z toho, čo vidíme okolo seba. Koľko percent by sa dostalo našim lokálnym stavbám?

Prirodzene, my architektúru vnímame z hľadiska riešenia interiérov a kvality vnútorného prostredia. Z tejto perspektívy a zo skúsenosti môžeme kľudne povedať, že u nás projekty interiéru riešia študenti, často gymnazisti, ktorí sa s pojmom architektúra prvý raz stretli možno tak pred pár rokmi (počítaj na jednej ruke). Ešte o level vyššie sa potom posúvajú samotní architekti, ktorí sa hrnú do riešenia technických, konštrukčných, dokonca technologických častí projektov a samozrejme, že na kontrolu študentských prác potom času neostáva. Hovoriť, že u nás to všetko majú na svedomí developeri, je iba výhovorka. Za zlú architektúru môžeme viniť jedine zlých architektov.

Koncom leta sme využili možnosť pozrieť si v Prahe na predaj čakajúci Tančíci Dum od architektov Vláda Milunića a Franka Gehryho, ktorá možno tiež trpí syndrómom, ktorý popísal Philipe Starck: ‘Tu ju máte, parádnicu. A teraz v nej skúste fungovať.’

V každom prípade, táto stavba sa nám páči a môžeme českým bratom zatlieskať, že takú v Prahe majú. Až na to vnútorné prostredie, všakže pán Gehry.

Zdroj  http://www.dezeen.com/2014/10/24/98-percent-of-architecture-is-bad-says-frank-gehry-middle-finger/#disqus_thread

Nová kolekcia interiérových prvkov

S veľkou radosťou Vám v najbližších dňoch predstavíme našu prvú, dlhoočakávanú interiérovú kolekciu nábytkov, svietidiel a tapiet, ktorú sme vytvorili v spolupráci s uznávaným výtvarníkom Michalom Czinegem. Tešíme sa na stretnutie počas Bratislava Design Week 2014 na 4.poschodí budovy nad novou kaviarňou Urban House na Laurinskej 14.

Zmysel v ‘lavori’

20140409_141352

Týždeň dizajnu v Miláne dnes vrcholí. Najväčšia trendotvorná exhibícia tohto typu v našom okolí je každoročnou povinnou jazdou a jednoduchý spôsob ako ostať v obraze o tom, ako o veciach premýšľajú druhí. V princípe, veľmi jednoducho. Hodnoty mnohých totiž spočívajú v poctivej práci.

 

Malý aj veľký fantastický tieň

Pri návrhoch vnútorných priestorov si musíme uvedomiť jedno dôležité obmedzenie. Okolo nás vidíme iba tri dimenzie. Šírka, výška, hĺbka. Nepoznáme nič iné, čo by nám mohlo lepšie definovať tvar čohokoľvek. Je to však celkom prirodzené, akosi sme sa s trojrozmeráčom v priebehu našej pár-miliárd-ročnej evolúcie dokázali zžiť. Tak teda v čom je to obmedzenie?

Realita je taká, že napriek nášmu prudkému sebauvedomeniu a dnešnej dômyselnej technike, pracuje naša profesia s veľmi primitívnymi nástrojmi. Jeden môže na rysovacej doske, počítači či wacome navrhovať organické úlety typu Hadid, jeho výstup bude vždy iba dvojrozmerný. Imaginárny 3D obraz resp. vizualizácia je viac-menej iba prostriedkom pre uspokojenie klienta, ktorý si návrh na výkresoch nevie predstaviť, musíme mu pomôcť.  Čo sa týka papiera, ten znesie veľa čiar, farieb a pixelov, vždy však zachytí iba obraz tretieho rozmeru. Skôr ako začneme hovoriť o našom priestore, začnime vo svete jedného rozmeru – 1D. Priestor s jedným rozmerom má jediný parameter X. Graficky by sa dal jednorozmerný priestor vyjadriť priamkou – veľmi dlhá čiara, taká rovná, že rovnejšej niet – ničoho iného niet, je iba čiara ___________________________, nič tam nerastie, je to veľmi jednotvárny priestor, plný bodov v jedinej línii. Ak pridáme ešte jeden rozmer, dostaneme sa do krásneho  dvojrozmerného sveta, kde stretneme ďalšieho priateľa Y. S jeho pomocou už vieme vyjadriť štvorčeky, hviezdičky, srdiečka či dokonca kosoštvorce, lichobežníky, ale aj paraboly, oidy a iné paračiary. V 2D priestore však vieme ukázať čosi ešte zložitejšie – súbor paračiar alebo paraplôch, ktoré pri lepšej fantázií zobrazujú objekty, ktoré existujú v 3D priestore. Áno, je to veľmi prirodzené, ale predstavte si, že by sme tretí rozmer nepoznali.

Aké zaujímavé by bolo počúvať, že existuje svet, kde vstupuje do hry aj tretí priateľ – Z, svet, kde dva lichobežníky navzájom spojené základňou, zobrazujú vlastne 6 štvorcov, ktorým sa v 3D svete hovorí kocka. Ešte zaujímavejšie by bolo vysvetľovať, že ak aj zmeníme tvar týchto lichobežníkov v 2D priestore,v 3D priestore sa može jednať stále o tú istú kocku, akurát sa ňu pozeráme z iného uhla. No a čerešnička by bolo počúvať, keď kocku môžeme vyjadriť aj tromi štvoruholníkmi ak chceme, no v princípe stačia aj dva a v ešte väčšom princípe stačí aj jeden. Muselo by to byť fascinujúce zistenie. 

Poďme si predstaviť ako asi vyzerá taká kocka v 4D. Možno nám v predstavivosti pomôže ak vieme, že priemet štvorrozmerného ‘objektu’ musí byť trojrozmerný ‘objekt’. Predmet na obrázku môžeme chápať ako priemet či tieň štvorrozmernej kocky do nášho trojrozmerného sveta. Násobením tohto priemetu sa dostaneme… Ale veď to vidíte sami, je to veľmi pekný a názorný príklad.

Davida Fletchera s jeho parádnou kruhovou stolovou doskou môžeme považovať za výletníka za hranice nášho bežného trojrozmeráča. Ak niekto potrebuje aj malý aj veľký, Fletcherove riešenie takýto príjemný únik ponúka.

Na veci sa pozeráme zaužívaným a nám prirodzeným spôsobom. Často nedokážeme naplno využiť to, čo nám vlastne tretí rozmer ponúka.

 

Môžeme sa preto akokoľvek snažiť, naše vizualizácie a obrazy nie sú nič viac, ako tieň možnej skutočnosti. Radikálnejší výrok profesionála by mohol z tohto pohľadu znieť – dizajn na papieri je k ničomu.