Podlaha a strop alebo zem a nebo v interiéri

To, že sa každému páči niečo iné, je prirodzené. Túto frázu počuť na každom kroku a to nemusí mať spojitosť iba s vkusom či vecami, ktorými sa radi obklopujeme. Ak by sme sa mali uspokojiť iba s čistou existenciou tejto prirodzenosti, naša práca by bol jeden veľký chaos a nakoniec trapas. S týmto fenoménom sa preto musíme popasovať, nekončíme tým, čo sa komu páči alebo nepáči. Oveľa dôležitejšie je pochopiť dôvod, na základe ktorého sa pre páči-nepáči rozhodujeme. Ale ako?  Tento obrázok je vhodný príklad a rieši hneď dve najzákladnejšie plochy v interiéri. Podlahu a strop.

Koberec na podlahu? Nie, dajte to preč, mne sa koberec nepáči – je veta, ktorá zaznie na takmer každom projekte. Pokiaľ by sme sa podvolili a nediskutovali, fajn, jasné, dáme ho preč – len tak, lebo sa to niekomu nepáči, to asi nie je správny prístup profesionála. Preto sa treba opýtať – prečo koberec nie? A tie odpovede – lebo moja mačka má také chlpy, moja stará mama ho má taký strapkatý, mám alergiu, pod posteľou sú také chuchvaľce a sused vravel, že koberce sú akurát tak pre gejov… No a keď sa opýtame ešte raz, že – ako prosím? Tak sa obyčajne vykľuje ako skutočný dôvod; predsudky z nepoznaného či zážitky z minulosti, zlé informácie (niekto má dokonca vypracovanú kobercofóbiu) či o to sa treba starať, som lenivec – ktorákoľvek kombinácia týchto dôvodov nám veľa napovie, o tom, ako náročná bude naša práca.

A čo so stropom? V interiéri, ako súčasť priestoru, má na Slovensku asi takú váhu, ako keby stropy ani neexistovali. Stropy akoby neexistovali ani v architektúre, sú nepodstatné, ale svieti to z nich. Pre nás sú stropy vďačnou plochou ako zistiť, čo sa komu páči a čo nie. Lebo ak pre niekoho stropy existujú, potom neexistujú žiadne predsudky, zlé informácie ani fóbie.

Podlaha a strop je zem a nebo v interiéri, všetko ostatné si vytvorí svoje miesto. Ak sa niekedy rozhodnete svoje otázky medzi nebom a zemou riešiť sami, podlaha a strop spolu nevyhnutne súvisia, na sofu bude ešte dosť času.

Vinárske svetlo

Je čas vinobrania, tak šup vyčistiť demižóny, v ktorých už na dne bublú zvyšky z burčiaku a štýlové home-made svietidlo je na svete.

 

Pozvánka na výstavu Bratislava Design Week Invitation

POZVANKA_DWB2013_sm

Slovenská akvaparafráza

Pred časom známy francúzsky dizajnér uvažoval ako sa z bublajúceho bahna, z blbej baktérie vyvinula opica a nakoniec superopica ako ja, ty, oni. Že žijeme v dobe, keď človek vraví, som najinteligentnejší, najrozumnejší, evolučná línia skončila, dovidopo, tu ma máte. Napriek tomu, že učebnicovú story o baktériách poznáme všetci, myslíme si, že sme dosiahli vrchol, nič viac nebude. Je to však existenčný sebaklam. Poznáme svoju minulosť, žijeme svoju prítomnosť, ale budúcnosť…Koho zaujíma budúcnosť?

Je dôležité ako sa na seba a svet vôkol pozeráme. Ak chceme plne vnímať prítomnosť a hľadieť pred seba, nestačí len sledovať nohy ako v rytme jedna strieda druhú. Čo ak sa pod jednou z nich zjaví čierna diera? Že pád do kanála je neodvratný, si uvedomíme až pri dýchaní z úst do úst a zistení, že Čumil bol práve vtedy v oprave. Je jasné, že dívať sa iba na to, čo je teraz, čo je prítomnosť, je dosť riskantná záležitosť. Ak by sme vzhliadali len trošku viac dopredu, kanál by sme poľahky prekročili alebo obišli. Otázka, čo tam ten kanál hľadal, môže vzniknúť. Pozerať ešte vyššie k horizontu a vnímať obraz pred sebou. Vtedy zistíme, že okolo nás je kanálov viac, míňame výklady a brány budov, dokonca aj iných ľudí. Niečo nám uniká? O kúsok vyššie dominujú stromy, v oknách a presklených stenách sa odráža obloha. Nohy sa nám úplne podriadili, je čas vychutnávať a hľadať nové podnety. Zrak stále sleduje pomyselnú dráhu kameňa, ktorý sme práve hodili niekam vysoko a veľmi ďaleko. Existuje však hranica, za ktorú je dívať sa dosť nebezpečné. Ak je zorné pole také široké, že len ťažko narazíme na niečo prekvapujúce, je v nás génius. Ak sa však začneme intenzívne pozerať kolmo hore, zistíme, že tam žiari svetlo, veľmi pútavo a prekvapivo silno. Pohltí nás natoľko, že budeme presvedčení o jeho večnosti a začneme uvažovať, či nesledujeme niečo božské. Je to ale pasca, lebo čosi božské je zase len otázka. Superopica tak hľadá ešte ďalej. V záklone, viac a viac prehnutá do oblúku, nakoniec prehupne pohľadom odzadu na samú seba, čo už súvisí so schizofréniou. Preto je rozhodujúce, akým spôsobom sa človek na svet pozerá, čo pri tom vidí a čo si o tom myslí.

Inštalácia akvaparafráza je vyjadrením nášho pohľadu na dizajn ako poslanie, na našu prácu, ktorá nás živí a prostredie, v ktorom toto poslanie vykonávame. Dizajn je jedinečná šanca prežívať nové zážitky s nadhľadom, v experimentálnom duchu dokáže čiastočne zastávať i pozíciu vo voľnej tvorbe. Aj keď pijavice k životu nevyhnutne nepotrebujeme, sú tu, žijú medzi nami. Pre nás, superopice, bude najlepšie, ak ostaneme všímaví, pozorní a budeme sa snažiť hľadieť dobrým smerom.

Pomenuj si svoju pijavicu!

Slovak aquaparaphrase

Some while ago a famous French designer wondered how in the bubbling mud, a stupid bacteria made its way to monkey then to supermonkey like me, you or them. We live in an era when man says, I am the most intelligent, smarter above all, evolutionary line ended, stopped, I am the final man. We all know the textbook story yet we still think we have reached the top, nothing else is to come. However it is existential self-deception. We know our past; we live our presence, but future…Who cares about future?

It is important how we look at things. If we want to see the presence and close surrounding, we should look in front of us though it is not enough to watch left to right feet changing. What if a black hole appears suddenly under the feet? Fall into canal is inevitable. We realize that after receiving first aid and coming to know that canal lid was taken off by maintenance. It is obvious that looking only at presence is quite risky business. If we look just a little bit more upwards, canal would have easily be crossed or bypassed. Watch more above the horizon and will see a picture in front. We find out that there are more canals out there we taste interpretations of enclosed buildings, gates, even other people exist. Are we missing something yet? The space little above is surrounded by trees, sky reflects to windows and glazed facade. Feet are completely subordinated to us it is time to enjoy and explore the news around. Eyes still following imaginary gemstone that we just threw very high and somewhere far away. Yet there exists a border line where to view behind appears quite dangerous. If the vision field is too broad barely coming across something surprising; genius lives in us. However if we gaze straight up, we find that there is light shining, attracting and strong absorbing. It engages our sense so much as we wonder if there is something divine all about it. But it is simply a trap, anything divine remains open. Looking further beyond the vertical, back bowing more and more, watching backwards until we see ourselves and the world through us. There could be a short link to schizophrenia. Therefore it is crucial how supermonkey looks at the world what we see and what we think about it.

Through aquaparaphrase installation we talk about our view on design, our work and the environment in which we perform. Design gives us unique chance to experience new things in broad; the experimental spirit can take place in free creation yet. Although we do not need blood suckers necessarily in our lives they exist and they live among us. We supermonkeys should remain attentive, alert and trying to look in right direction.

Give your blood sucker a name!

Guča vody v mozaike

Bazen mozaika sicis 5

Bazén je určite alternatíva, ktorú všetci radi volíme, hlavne keď rosničky hlásia slnečné peklo. Vtedy sa guča vody prejavuje príťažlivo, no a niekedy ešte príťažlivejšie. Prinášame pár tipov ako by mohla vyzerať letná mozaiková rozprávka.

Duchovné priestory

Pohľadov do kúpeľní, obývačiek či kuchýň je toľko, že skutočné priestory, na ktoré sa oplatí pozrieť bližšie, sa strácajú v maškaráde núteného vkusu. Vyhráva ten, kto sa dokáže od väčšiny odtrhnúť. Čo tak priestor v interiéri alebo v exteriéri, v ktorom sa neprevádzkuje úžitková činnosť; skôr zážitková. Taký sa vždy šikne. Priestor synonymom pohody, dobrého jedla, spoločenskej atmosféry, ranného slnka, pozitívne nabitého vzduchu; duchovný priestor. Aby sme nezachádzali hlbšie a nehazardovali s vašou trpezlivosťou, povedzme, že ide napríklad o jedáleň.

V jedálni pod rákosím naoko sa určite dobre relaxuje. Smaragdová farba prežíva tohtoročnú renesanciu, ukameňovanie stien našlo smer s palubou v nostalgickom nádychu. Miesto rákosia palmy a hostina vo výhľade alebo niekto to rád prírodné.

Pokiaľ máte problém s tým, že žijete napríklad v Maroku, kde je oveľa vyšší prídel slnka, kameň či dlažba je pastva pre chodidlá. Osobnosti dendro vkusu si môžu vôňu dreva vychutnať zo stien či drevo-stola. Železobetónový strop so subtílnymi, napriek tomu silnými nosníkmi, sa vznáša a zaslúži uznanie. Trik so stropným mimo-stolo-svietidlom vyšiel dokonale a iba podčiarkol fakt, že náväznosť línií si potrpela na perfekcionizme.

Jedným z poznávacích znakov austrálskej architektúry je jednoduché zasklenie. Hliník, moderné materiály, veľa zelene, spev-škrek papagájov, to všetko sa dá v zdraví vydržať.  Tmavohnedá kombinácia s tmavosivou vyznieva skôr ako faul, doplnky by bolo všímať si iba letmo. Tak či onak, všetko je pripravené na to, aby sa tu mohli diať príjemné veci.

Tak toto je kontroverzná tropicko-balisticko-indonézska idylka s drevom, so stenami aj bez nich, so stropom aj bez neho. Vypletané svietidlo nakoniec môže vniesť do atmosféry aj prvok vody, podobnosť nezaprie s rybárskym kôšom na lov kreviet. Zverinec dotvára prísediaci chlpáč, u ktorého je pravdepodobne všetko v poriadku, neprotestuje. Sme radi, že čítate naše blogy do konca. Ďakujeme. 😉