← PREDOŠLÝ ĎALŠÍ →

Geopatogénne zóny, feng-shui, anjeli a démoni

O týchto pojmoch má svoj obraz asi každý. Všetci sme o nich počuli, čítali, dokonca niektorí máme s nimi osobné skúsenosti. Naše obrazy sú ale dosť rozdielne. Niekto pri týchto výrazoch iba dvíha obočie, riadi sa rozumom a nikdy nepripustí, že existuje niečo, čo sa vymyká zdravej logike. Iný vešia kryštáliky, behá prútikom po záhrade, seká oblúky do stien. Poniektorí prijímajú to, čo sa iným už zdá nadprirodzené.

Pochopiť, o čo vlastne ide, sa nedá robiť tak, že budeme študovať tieto oblasti osve. Skúsime to trošku premiešať, posplietať pojmy s dojmami a opísať náš obraz.

Slovenský stavebný zákon píše o požiadavkach pre posúdenie vhodnosti plánovanej stavby, spomína geopategónne zóny, ionizačné žiarenie, podzemné rieky a iné zaujímavosti, ktoré na prvý pohľad pôsobia abstraktne o to viac, že ďalšie podrobnosti sa už hľadajú ťažsie. Ide v podstate o to, aby sme nie príliš stavali tam, kde sú tektonické zlomy, vyššie rádioaktívne žiarenie, nestabilné geolologické podmienky atď. Všetky tieto veci nás ovplyvňujú, hoci ich nevidíme. Veď si predstavte, že by ste žili v lokalite, o ktorej je známe, že je pod ňou diera po zemetrasení spred 50 rokov. Je to v pohode, no keď uvidíte v telke zemetrasenie v Japonsku, Afganistane alebo v Indii, v hlave sa vám táto diera automaticky objaví. Ľudia pod sopkou žijú neustále s myšlienkou, že ich kedykoľvek pyroklastické prúdy premenia na kameň a prach, kým žmurknú.  Keď sa pohne magma, cítia, možno i počujú vibrácie zeme a vidina žeravej lávy je pálčivejšia. Uznajme, že veci, ktoré priamo nevidíme, môžu náš život dosť ovplyvniť.

Úkazy o ktorých píšeme, sú však iba dôsledkom oveľa vážnejšieho typu žiarenia, ktoré sa neprejavuje ani zvukom, ani nespôsobuje vibrácie, ktoré by sme mali pri posedení s tyčou rádia nejako vnímať. Jadro našej zeme je silne rádioaktívne, časť tejto energie preniká na povrch a žiarenie prenikne cez nás ďalej do vesmíru. Rádioaktívne (presnejšie ionizačné) žiarenie je čistá energia, ktorú naše jadro chŕli do všetkých smerov. Táto energia prúdi priamo, ale miestami môže zmeniť smer a odrážať sa napríkad od masy betónu a unikať cez menšie prekážky napríkad cez sklo okna. Táto energia je jednoznačne okolo nás, prúdi a vyžaruje zo zeme miestami slabo, miestami silnejšie. Časť energie zachytia naše stavby, časť do stavby prenikne a potom sa odráža od stien, preniká cez nás, vytvára prúdy, ktoré menia smer až kým nevyletia zase von. Prúdenie energie vo vnútri budov je  nepretržité, keďže naše jadro je fest rádioaktívne a len tak rýchlo sa mu energia neminie.

Až sme sa dostali k bodu, kde treba vysvetliť pojem energia. Existujú prvky, ktoré sú navonok úplne rovnaké, avšak vo vnútri sú ich atómové jadrá úplne rozdielne. Jedno jadro je stále a môže vytvoriť reálnu hmotu, trebárs hrudu uránu. Druhé jadro je nestále, elektróny v ňom chaoticky kmitajú a nevedia sa dať dohromady, odrážajú sa od seba a preto vyletujú preč z tej hrudy. Týmto, nazvime to antiprvkom, hovoria odborne izotopy. Sú súčasťou prvkov a zároveň a nie sú, až je to také mystické.  Niečo je rádioaktívne preto, lebo hmota sa nevie celkom udržať pohromade, postupne sa rozpadáva tak, za sa mení na energiu resp. žiarenie. Tento rozpad spôsobujú izotópy samotného prvku, ktoré tým, že furt kmitajú, narážajú do seba. Ak narazia veľmi silno do stáleho jadra atómu, vyťuknú z neho pár neutrónov, stáva sa tiež nestále a začína kmitať. Ak sa toto deje vnútri našej zeme, vyťuknuté neutróny odlietajú veľkou rýchlosťou. Ako strely prenikajú na povrch zeme.  Ak narazia do nášho tela, väčsinou nami preletia, sú totiž veľmi malé. V čom spočíva teda nebezpečnosť tohto žiarenia, tejto neviditeľnej energie? Naše telo tvorí najmä voda, teda molekuly vodíka a kyslíka. Ak žiarenie trafí molekulu vody v našom tele, zničí ju a rozštiepi vodík v nej na hélium. Trošku to pri tomto procese páli, au. Toto je príčinou chorôb z ožiarenia, týmto rozpadom molekúl a našich buniek vzniká napríklad rakovina.

Geopatogénne a ionizačné zóny sú teda oblasti, kde rozhodne prúdi istá forma energia; kmitaním vzniká vlnenie, ktoré nás výrazne ovplyvňuje. Niekedy v nás iba vzbudzuje dlhodobé napätie, inokedy priamo ohrozuje naše zdravie. Týchto neviditeľných energií sa nám dostáva nie len zo stredu našej zeme, ale aj zo slnka či vesmírom z iných hviezd.

Energia predsa má jeden základný prejav a tým je svetlo. To vzniká napríklad pri štiepením vecičiek na slnku. Napríklad pri sublimovaní meteoritu sa stretnú jeho atómy s atómami vzduchu, meteorit sa úplne rozpadne, doslova sa rozplynie a vzniká plazma o teplote povrchu slnka, rovnako žiarenie a svetlo podobné tomu slnečnému.

Niekto je na tieto energie citlivejší. Iný je odolnejší a týmto vplyvom rôznych energií odoláva relatívne dobre.

Dávno predtým, ako sme toto všetko mohli vedieť, asi pred 4 tisíc rokmi v starovekej Číne začali prvýkrát uplatňovať veľmi zaujímavú filozofiu, ktorú ľudia odpozorovali z prírody počas života v nej. V skratke, táto filozofia hovorí, že aby veci správne fungovali, musia byť medzi sebou v rovnováhe. Ľudia vnímali, že život na púšti alebo v ľade je ťažší, ako niekde na lúke pri lese s jazerom, pozorovali ako sa správajú zvieratá, poznali rastliny. Svoje poznatky neustále rozširovali. Podľa toho, čo zistili, si vedeli vybrať miesto, kde by bol ich život lepší. Postupne sa táto filozofia – pozorovanie prirodzeného prostredia – rozširovala na rôzne oblasti – medicína, astrológia, architektúra, poľnohospodárstvo, psychológia. Feng-shui nie je vymyslený príbeh, zapadá do darwinovej teórie aj do einsteinových rovníc.  Vplyv farieb na človeka je iba časťou ľadovca čínskych pozoravaní. Vo väzniciach sa používa ružová farba pre skrotenie impulzov drsných chlapov. Ak v zime nie je čím kúriť, hrejivé pocity sa docielia natretím stien teplými farbami. Funguje to. Okrem týchto ľahko uchopiteľných faktov feng-shui hovorí o prúdení energie, ktorú vyžarujú všetky predmety okolo nás, vrátane nás samotných. Tieto energie sa navzájom dopĺňajú, krížia, podporujú alebo utlmujú.

Vedľajším efektom tohto energetického prúdenia je, že ovplyvňuje naše pocity. Lekári zistili, že naše pocity sa tvoria v mozgu vďaka spleti neurónov, ktoré kmitajú. Toto kmitanie je v princípe rovnaké ako kmitanie v jadrách atómov. Fyzici zase dokázali, že celá podstata vesmíru tkvie práve v pochopení vzniku tohto kmitania a zistenia, kde sa berie energia, ktoré toto kmitanie, vlnenie, žiarenie spôsobuje. Domnievajú sa, že celá energia vesmíru pochádza z jediného momentu, ktorá vznikla pri veľkom tresku. Ak sa vrátime k farbám, môžeme ich vnímať vďaka svetlu, ktoré ako vieme, nie je v skutočnosti biele, ale sa skladá z farieb dúhy. Od červenej kocky sa odrazí iba červená časť tohto svetla, ostatnú čast pohltí kocka. Červené svetlo má svoju vlnovú dĺžku, kmitanie. Práve toto vlnenie náš mozog príjíma a vytvára  pocity. Modré svetlo má inú vlnovú dĺžku, preto náš mozog bude kmitať inak ako pri červenej farbe a preto budú aj naše pocity iné, rozdielne. Aj keď sa tomu ťažko verí, priestory, predmety a ľudia skutočne vyžarujú energiu, ktorá na nás rozhodne svojimi vibráciami vplýva.

Anjeli a démoni sa môže zdať náročná téma. Ale nič podivné v tom nie je. Určite mnohí z nás poznáte, čo je to depresia. Vtedy je človek posadnutý všetkými svojimi démonmi, nič ho nezaujíma, myšlienky má čierne. Hlboká depresia sa musí liečiť a nie je ľahké sa jej zbaviť. Netreba snáď spomínať, že depresiu si človek navodí väčšinou sám, tým ako žije, čím alebo kým sa obklopuje. Ale ak sami seba dokážeme dostať na dno, musí existovať cesta, ako sa dostať do nirvány.  K tomu potrebujeme svoje mozgové bunky správne rozkmitať aby to fungovalo. Niektoré kamienky vyžarujú energiu, ktorá pomáha správnej vlnovej dĺžke, nie sú na škodu, pomáhajú správne rozkmitať našu vnútornú energiu. Rôzni ľudia sú citliví na rôzne energie, vnímajú veci, ktoré iní nedokážu. Zvieratá sú však oveľa citlivejšie. Dokážu vycítiť búrku alebo zemetrasenie, mačky a psy si v miestnosti vždy vyhľadajú iba top flek. Tiež sú známe situácie, keď sa pri terapiách používajú na liečenie ľudí práve zvieratá, parádne sú kone, delfíny, tučniaky a vôbec mláďatá cicavcov. Toto je jedným z dôležitých poznatkov. Jasne ukazuje ako iné veci vyžarujú a pohlcujú energie, ktoré tu krúžia. Či v nás budú prevažovať anjeli alebo démoni, je z väčšej časti závislé na nás.

 

Nakoniec ešte dopĺňame krásny príklad ako vibrácie (v tomto prípade zvukové vlny) dokážu osloviť naše zmysly

Leave a Reply

Renesančné deti

w-P7142452

Renesančné deti
Či už vnímame dizajn z polohy spôsobu života alebo ho staviame na úroveň poslania, je dobré byť dôsledný. Pohľad na dizajn sme si preto v našom ateliéri zjednodušili do dvoch hlavných princípov – dizajn je proces a dizajn je pre ľudí. Nekončí to pri nákresoch a špecifikáciách. Je prelezený množstvom spolupráce, komunikácie a úsilím dizajnéra uchopiť myšlienku, ktorú predtým zaznamenal a pretvoriť ju na reálne dielo či objekt. Ak má tvorba dizajnéra slúžiť ľudom, potom nám z toho vychádza profil, že dizajnér je filantrop so skúsenosťami a schopnosťou vytvoriť dielo prínosné pre druhého. Pre koho to teda robíme? Veľakrát svoj čas venujeme krátkodobým projektom, svätyniam developerov, politikov či podnikateľov, ktorých zmysel tkvie v demonštrácii veľkosti vlastnej neviditeľnosti, v lepšom prípade smeruje k tvorbe zisku. ‘A komu tím prospějete, co?’ zaznela v Pelíškach kultová otázka, ktorá je v tomto kontexte rovnako dramatická.

Takto by sa dala zhrnúť myšlienka, na základe ktorej vznikol kreatívno – vzdelávací projekt Renesančné deti. Vzdelanie je predsa predpoklad na to, aby sme mohli uvažovať podobne. Letnú dovolenku sme teda vymenili za dva týždne venované deťom, ktorým sme sa snažili podať jednoduchú správu – rob to, čo ťa baví, rešpektuj druhých a pomáhaj sebe a ľuďom vôkol. Podľa našich zjednodušených princípov dizajnu sme vytvorili týždňový koncept netradičného vzdelávania formou kreatívnych dielní a diskusií pre všetky deti vo veku od 9 do 15 rokov.

Príprave sme vyhradili 6 týždňov, počas ktorých bežala kampaň. Aby sme sa dostatočne pripravili, museli sme sa preniesť o pár rokov späť, spomenúť si, aké to bolo, keď sme mali hravých 12 a rovnako si uvedomiť, aké iné je mať toľko dnes. Existovali témy, ktoré sme považovali za riziko, nemohli sme predsa deti unudiť antropometriou, typológiou, deskriptívnou geometriou, históriou, psychológiou farieb, humanizmom, marketingom. Na druhej strane sú to oblasti, bez ktorých nemá význam o dizajne hovoriť. Pripravili sme preto zopár dvadsaťminútových prednášok, ktorým sme pridali ďalší prívlastok – diskusné. Aktivity spojené s tvorbou modelu vlastnej izby, moodboardov, návrhmi produktov, skicami, výkresmi mali byť výsledkom našej práce počas piatich dní. Na dávku turbulencií sme sa pripravili tak, že sme si načrtli viac sprievodných zadaní, ktoré sa mohli na mieste upravovať, variovať a hlavne použiť. Boli sme pripravení deti konfrontovať s názormi ostatných. Očakávali sme rôzne detské emócie. Príprava projektu bola v celku náročná a s odstupom by mohla pokojne poňať niektorý z tvarov teórie chaosu. Našim tieňovým cieľom bolo udržať deti na linke princípov dizajnu až dokonca. K jednému cieľu však zjavne vedie mnoho ciest. A aké to bolo v realite?

Ako kocúrkovská sa javila byť sekera zaťatá vo forme horúceho, tenkého drôtu, ktorý sme používali pri tvorbe modelu. Deti veľmi dobre chápu, že drôt je horúci. Napriek tomu sa niektoré dobrovoľne podujmú toto tvrdenie dokázať na vlastnej koži. Výsledkom ich prieskumu je, že na jednotke to vôbec nepáli a na šestke – aha, mám iba takú čiarku. Učíme sa zo skúsenosti.

Dobrý dizajn čerpá aj z poznatkov o človeku. Môže to vyznieť ironicky, ale k tvorbe dizajnu pre deti je treba pristupovať ako pri návrhu pre ľudí s obmedzením. Deti sú ‘postihnuté’ neustále sa meniacou veľkosťou a zrýchleným vnímaním času. V určitom veku na nich s istotou doľahne syndróm náhlej zmeny vnímania vlastnej osobnosti a poznania, že mesiac má minimálne dve strany. Je užitočné vedieť, že proporcia ľudského tela určuje tempo v súčasnom dizajne.

Obstáť v obhajobe sýrskych detí a objasnení ako naše zmiešané pocity súvisia s ich učením a učiteľmi je predsa len dosť náročné. Náš svet zažíva uvedomenie si hodnôt ako návrat k prírode, dobrovoľné aktivity na zlepšenie života v spoločnosti a podpora humanitných činností. Ten druhý ešte svoje hodnoty poriadne nepozná. Nepochybne však ide o ideálny príklad, kde vedľa seba existujú dva paralelné svety. Po stredoveku prichádza renesancia.

Pri zrýchlenom rytme je dobré mať veci pod dohľadom. Pracovné prostredie sa totiž v zápale rozširuje ako oheň. Červený vrchnák prestáva existovať, dôležité je to biele vnútri, čo lepí. Fineliner s kovovou špičkou sa razom premieňa na dokonalý dierkovač polystyrénu, prejde aj cez kartón. Horúci drôt sa trhá, nestíha uspokojiť nadšenie čakajúcich v rade. Dohliadať nad pracovným poriadkom je rozumné. Dôraz na minimalizáciu odpadu a diskusia o ochrane životného prostredia je časom prakticky neúčinná, preto sme zvolili robiť všetko viac-menej z polystyrénového a kartónového odpadu. Recyklovali sme veru dosť.

Deti zjedia, čo im navaríte. Najlepšie varí mama, vravia. Majú však schopnosť prekonať vlastné predsudky a skúsenosti, potrebuje to ich dávku kreatívity. Batátový nákyp s cuketou, tofu a kuracími kúskami znie príliš provokatívne a ponúka veľa možností, prečo jedlo inštinktívne oželieť. Musí existovať istá forma dôvery a potom je lepšie zvoliť minimalistický výklad menu – mäso s prílohou ako od Jamieho, alebo ak to zješ, narastie ti tretia ruka a ty do piatku na vernisáž všetko stihneš. Prípadne, keď doješ, pôjdem s tebou do bily, kde môžeš predviesť, aký si konzument. Dôvody pre motiváciu sa musia vyrovnať absurdnosti predsudkov. V polovici týždňa už jedlo znamenalo jednu z výziev dňa.

Pre detskú inšpiráciu a využitie kreativity sme úplne otvorili našu profesionálnu knižnicu interiérového dizajnéra so vzorkami a vzorknovníkmi, vytiahli pomôcky, perá a fixy. Časopisy a katalógy našli oslobodenie v zovretí nožníc. Neriskovali sme nudu. K dispozícii bola nielen rezačka polystyrénu, ale aj zrkadlovka, handy-cam a dva online notebooky s čiernobielou tlačiarňou. Všetko sme použili ako nástroje pri tvorbe dizajnu. Niekto potrebuje uvidieť ducha, iný chce adrenalín a napätie, ďalší sa inšpiruje textami piesní či návštevou zaujímavého miesta. Ako nás ovplyvňuje to, čo robíme? Deti to pomenovali, jasne definovali a hľadali kreatívne riešenia.

Po návšteve Slovenského múzea dizajnu s rozsiahlou zbierkou československých stoličiek 20.storočia si deti v tímoch navrhli a zostrojili modely prototypov vlastných stoličiek. Z recyklovateľného materiálu, v skutočnej veľkosti. Všetky stoličky boli nápadito kreatívne, v dobrej mierke, stabilné (v reálnom svete by mohli priniesť skvelé využitie) a každá mala vlastný príbeh. Tvorili svoje prvé názvy vlastných značiek, logá a vizitky. O najlepšej stoličke rozhodla ulica, kde sa od okoloidúcich získala priama odozvu. Zhostiť sa úlohy, odprezentovať svoj nápad a zabojovať o úspech bol zážitok rovnako silný ako uvedomenie si, že prístup je časťou úspechu. Atmosféra bola intenzívna, hlasovali policajti, dôchodcovia, šoféri čakajúci na zelenú, uponáhľaná verejnosť. Pri turistoch deti prepínali jazyky. Je úžasné sledovať, ako nám rastie nová sebavedomá bilinguálna generácia.

Kreatívno – vzdelávací projekt sme realizovali s našou dlhoročnou priateľkou, interiérovou dizajnérkou Scarlet Marcinkovou, ktorá je zároveň zakladajúci člen Slovenskej asociácie interiérových dizajnérov. S podporou Slovenského centra dizajnu v Bratislave sa mohol projekt usporiadať v ukľudňujúcich priestoroch galérie Satelit na Kollárovom námestí. Navštívili sme prebiehajúcu výstavu Dizajn a architektúra – Kontexty, kontakty a presahy, kde deti nahliadli na súčasný slovenský produktový dizajn. O slovenskej tradícii a folklóre prišla zaujímavo porozprávať dizajnérka Sylvia Ciulisová zo SlovakiaGift, čo inšpirovalo deti k návrhu grafík. Svoje dvere s pútavými témami otvorili novovznikajúce Slovenské múzeum dizajnu a reklamná agentúra JANDL. Časopisy na kreatívnu prácu poskytla redakcia časopisu INTERIÉR/EXTERIÉR. Janica Lacová z Jem iné sa postarala o zdravé jedlo pripravené z lokálnych potravín. Ďakujeme nielen perfektným Renesančným deťom a ich očarujúcemu zmyslu pre nové a kreatívne zážitky, ale aj rodičom a všetkým, ktorí sa zúčastnili. Ceníme si podporu a vôľu spolupracovať s nami na ďalšich projektoch.

Tieto dva týždne boli pre nás skvelou príležitosťou ukázať, ako môžu princípy dizajnu tvoriť súčasť vzdelávania, spoznávanie vlastných schopností a predností a pomôcť sebe a druhým. O dizajne vedia ľudia málo, aj keď už o tom niečo počuli. Dizajn je spôsob hľadania cesty vpred. Je dobré zamyslieť sa, komu pri dizajne venovať svoj čas a energiu.

Renesančné deti v číslach:
15 Renesančných detí
6 kreatívnych tímov
15 modelov individuálnych izieb v mierke 1:20
1 model školy a areálu
13 moodboardov
17 návrhov grafík na hrnček s témou slovenskej tradície
10 návrhov renesančných ikon
6 modelov stoličiek v mierke 1:1
6 návrhov lôg
40 ručne vyrobených vizitiek
50+ obrázkov, grafík, škíc, koláží A4+
3 grafické plagáty A0+
2 promo boardy
2 návrhy tienidla na lampu
500+ oslovených ľudí na ulici (z toho 293 dalo hlas)
1 predaná grafika na ulici
1 výtvarné stvárnenie auta
2 obhajoby prác
2 vernisáž
80+ ľudí na vernisáži

So sklom oknom

V našej malej Brátiške sme čerstvo nainštalovali sklenú priečku. V Starom Meste je viac ako pravdepodobné, že stropy budú vysoké a sklá chcú elegantne siahať od podlahu po strop. Viac ako pravdepodobné tiež je, že sklené platne na miesto realizácie sa nedostanú jednoducho, po schodoch a výťahu ani nehovoriac. Jediná možnosť ostáva cez okno. Naša rada teda znie – Predtým ako sa rozhodneš pre sklenú priečku, zmeraj si okenný otvor a pozri sa von, nech vieš, na čom si.

No toto je len špička, ktorá ťa neminie. Vnímanie skla v interiéri a jeho použitie na deliace priečky je z pohľadu užívateľa častokrát kontroverzné. Vnáša do priestoru prvky fantasy, niekedy dokonca semä schizofrénie.

Je to dané práve vlastnosťou skla – prepúšťa takmer sto percent svetla a nie je ho v podstate vidieť – preto ho milujeme. Podvedome však vieme, že sklo priestor delí, ale vizuálne nič nevidieť. A tu tkvie koreň kontroverzie. Sklo má totiž jednu neodmysliteľnú vlastnosť – okrem svetla prepúšťa aj všetko súkromie – preto ho nenávidíme.

A tak ešte jedna múdrosť – Z dvoch jednému nevyhovieš, alebo mucha do skla nenaráža preto, že ho nevidí, ale preto, že je blbá.

 

Z pohľadu užívateľa je

Zahrabaná Walhalla nad Dunajom

walhalla-regensburg919

Cestou okolo Regensburgu, pár kilometrov od bavorskej dialnice, sa oplatí vrámci natiahnutia kostí s neodvratnou toaletou zastaviť za mestečkom Donaustauf pri pomníku osobností nemeckej histórie Walhalla.

Stavba prezlečená za monument odvážnych Grékov dokáže dlho udržiavať závoj historickej hviezdy. Hmla sa rozplynie a preletí pár storočí až do roku 1842, kedy bola Walhalla otvorená podľa myšlienky bavorského kráľa Ľudovíta I., ktorú realizoval klasicistický architekt Leo von Klenze. Výrazne pripomína Panteón v Ríme alebo znovuzrodenie aténskeho Partenónu.

Architekt Klenze sám seba nepovažoval za napodobňovateľa, iný o ňom píšu ako o eklektickom štylistovi. Akokoľvek, bolo to za čias Napoleona, doby osvietenstva, romantizmu a rokoka, prelivu bielych nátačkových parochní a nostalgie za zlatou amforou v zátiší s bohyňou kamenných pŕs.

Pohľad späť je užitočný, pretože je v ňom poznanie, cez ktoré sa oplatí pozerať na cestu vpred. Prechádzka v tejto ’napodobenine’ je pôsobivá. Dokonale vykreslí atmosféru antických čias aj napriek tomu, že pomník má ‘iba’ dvesto rokov. Je celkom možné, že Klenze zvolil klasický štýl najmä pre jeho tvarovú čistotu, vytvoril akýsi dolmen 19. storočia. Stavba, ktorá má stáť stáročia, by mala byť mohutná. Musia ju vediet postaviť aj chlapi s jednou rukou, čo druhú stratili v bitke. S pečatným prsteňom kráľa Ľudovíta I. pred nosom a nízkym počtom lunárnych obehov na stavbu si Klenze zvolil architektonický štýl jak bič.

Stavba je postavená z bieleho mramoru, kameň je do detailu opracovaný na hodinárske, dvojmilimetrové špáry. Povrchy v interiéri sú rovnako mramorové, leštené, pretkané žilami a hniezdami rôzne sfarbených minerálov.

Ľudovít I. postavil pomník pre supermozgy a hrdinov krajín hovoriacich germánskym jazykom. Stále prítomní sú architekt Erwin von Steinbach, humanista Desiderius Erasmus z Rotterdamu, maliar Albrecht Dürer . Od roku 1848 do 2009 pribudlo okolo dvadsať ďalších búst ako Martin Luther, Albert Einsten, Wagner, Strauss, Brahms. Mnoho kráľov, vojvodov, básnikov, na stotridsať kamenných hláv.

PF 2015

Vianočné dekorácie ľavou zadnou

Prípravy na vianočné sviatky sú vždy v mnohom magické. Každoročný stres z príprav slávnostného stola prinajmenšom nadsadenej bohatosti, kvantá pečenia a varenia niekoľko týždňov vopred, nákupy nepotrebných darov, ktoré končia na výmenných bazároch alebo zaberajú životný priestor nášho bývania, skrývačka vypálených žiaroviek v dome i na vianočnom stromčeku či znovuobjavovanie nazhromaždených sviatočných dekorácií. Napriek týmto nástrahám je vianočné obdobie nasiaknuté radosťou, láskou a harmóniou.

Zdroj: pinterest.com

Počas sviatkov každý z nás túži po ešte krajšom a útulnejšom bývaní. Ponárať sa do vĺn blikajúcich svetiel, pretkaných sladkou pohodou a nezameniteľnou chuťou sentimentu tradičného gýču. To nemôže predsa vianočnému obdobiu voňajúcemu po horúcom punči a medovníkoch chýbať!

Zdroj: popsugar.com

Radi sa vraciame k tradíciám o mnoho viac, ako si myslíme. Oprášiť vianočné ozdoby a dečky po babičke, postaviť stromček hore nohami či ovešať si hipsterskú bradu vianočnými ozdobami nemusí vždy označovať svojho majiteľa za nudného s krízou identity a jeho zúfalý pokus o pozornosť. Vianočné stromčeky sa totiž vešali opačne už od ich počiatočného vzniku v 7.storočí. Svojim symbolickým trojuholíkovým tvarom vzdelávali prostých kresťanov o Svätej trojici a pohanov nabádali ku konverzii. Nakoniec bola tradícia nahradená vzpriamenou pozíciou tak, že vrchol stromu smeroval k nebu. Z toho vyplýva, že aj tradície sa časom menia a sú zreteľne relatívne.

Zdroj: dailymail.co.uk

Začiatkom 21.storočia sú v domácnostiach opäť populárne vianočné stromčeky postavené hore nohami. Nemá to však nič spoločné s históriou, oživením kresťanských myšlienok či symbolikou. Jedná sa iba o obyčajnú ľudskú výstrednosť a byť prudko netradičný. Keď však očakávame sane plné darčekov, strom hore nohami sa dá považovať za racionálne riešenie ako ušetriť miesto na podlahe.

zdroj: dailymail.co.uk

V dekoračných trendoch vianočnej výzdoby už niekoľko rokov dominujú prírodné materiály vrátane vrecoviny. Skvele sa kombinujú s mäkkou zlatou, farbou šampanského i krémovými tónmi s výsledným teplým, prirodzeným a štýlovým vzhľadom. Pridaním zvieracích motívov alebo sýtohnedej sa dosiahne extravagantný štýl s nádychom prírody. Kto by sa však chcel cítiť ako z rozprávky o Snehulienke, tento rok je priaznivý na zasnežený motív. Trend vianočného mixu z mliečneho a číreho skla, zasrienených vetvičiek a ľadových zvieratiek vyzerá vtipne a zároveň elegantne. Prenikavé vzory a textúry, ktoré sa v poslednom čase usádzajú aj v interiérovom dizajne, hrajú prím aj počas najkrajších kresťanských sviatkov v roku. Osobité miesto tejto sezóny patrí nápaditým pásikom, vzorom a formám v geometrickom tvare V, zvyčajne v kontrastnej kombinácii s bielou. Klasická farebná dvojkombinácia doplnená o akcent tónu sivej, medovej, akvamarínovej, baklažánovej, čiernej alebo sýtožltej dokáže vytvoriť neopakovateľné čaro momentu, ktorý dlho uchová spomienky na kúzelné sviatky. Aj v čase, keď nastane obdobie zápasu s nadbytočnými vianočnými slasťami v posilňovni. Náš tip na dekorácie 2014 je neváhať experimentovať a miešať. Nielen dobré jedlo vyžaduje šikovné ruky a lásku, ale aj ľudská duša a domov sa zavďačí citlivo zladeným výberom. Preto tohotočným heslom vianočných dekorácií ostáva – proti gustu, žiadny dišputát, hlavne, že je pohoda.

 

Zdroj: pinterest.com a archív autora

Článok zverejnený na portáli www.zelania.sk