Zahrabaná Walhalla nad Dunajom

walhalla-regensburg919

Cestou okolo Regensburgu, pár kilometrov od bavorskej dialnice, sa oplatí vrámci natiahnutia kostí s neodvratnou toaletou zastaviť za mestečkom Donaustauf pri pomníku osobností nemeckej histórie Walhalla.

Stavba prezlečená za monument odvážnych Grékov dokáže dlho udržiavať závoj historickej hviezdy. Hmla sa rozplynie a preletí pár storočí až do roku 1842, kedy bola Walhalla otvorená podľa myšlienky bavorského kráľa Ľudovíta I., ktorú realizoval klasicistický architekt Leo von Klenze. Výrazne pripomína Panteón v Ríme alebo znovuzrodenie aténskeho Partenónu.

Architekt Klenze sám seba nepovažoval za napodobňovateľa, iný o ňom píšu ako o eklektickom štylistovi. Akokoľvek, bolo to za čias Napoleona, doby osvietenstva, romantizmu a rokoka, prelivu bielych nátačkových parochní a nostalgie za zlatou amforou v zátiší s bohyňou kamenných pŕs.

Pohľad späť je užitočný, pretože je v ňom poznanie, cez ktoré sa oplatí pozerať na cestu vpred. Prechádzka v tejto ’napodobenine’ je pôsobivá. Dokonale vykreslí atmosféru antických čias aj napriek tomu, že pomník má ‘iba’ dvesto rokov. Je celkom možné, že Klenze zvolil klasický štýl najmä pre jeho tvarovú čistotu, vytvoril akýsi dolmen 19. storočia. Stavba, ktorá má stáť stáročia, by mala byť mohutná. Musia ju vediet postaviť aj chlapi s jednou rukou, čo druhú stratili v bitke. S pečatným prsteňom kráľa Ľudovíta I. pred nosom a nízkym počtom lunárnych obehov na stavbu si Klenze zvolil architektonický štýl jak bič.

Stavba je postavená z bieleho mramoru, kameň je do detailu opracovaný na hodinárske, dvojmilimetrové špáry. Povrchy v interiéri sú rovnako mramorové, leštené, pretkané žilami a hniezdami rôzne sfarbených minerálov.

Ľudovít I. postavil pomník pre supermozgy a hrdinov krajín hovoriacich germánskym jazykom. Stále prítomní sú architekt Erwin von Steinbach, humanista Desiderius Erasmus z Rotterdamu, maliar Albrecht Dürer . Od roku 1848 do 2009 pribudlo okolo dvadsať ďalších búst ako Martin Luther, Albert Einsten, Wagner, Strauss, Brahms. Mnoho kráľov, vojvodov, básnikov, na stotridsať kamenných hláv.

Prvé husle

01 pohlad do otvorenej kancelarie A

Niektorí z nás sa začiatkom roka začínajú oťukávať v novej práci, ktorej obetujú veľa svojho času. V prvých týždňoch sa jednoducho nesluší odchádzať z práce skôr, a už vôbec nie pred šéfom. Je pritom zaujímavé sledovať krivky a stimuly interiéru s otázkou – kam som sa to dostal?! Jazzový nábytok, nalíčené tapety, lietajúce podlahy, nič nové či prevratné. Nakoniec, je to iba časť vecí, ktoré ovplyvňujú náš celkový pocit a dojem z interiéru. Pocit hrá prvé husle pri vynášaní rozsudkov páči-nepáči.

Väčšinu ľudí pracujúcich v kanceláriách trápi niečo úplne iné ako čerešňový laminát a nové vitrínky. O tom zdá sa mnohí zamestnávatelia primálo tušia. Nevedia, ako dobre nastavený interiér môže vniesť do našej práce viac príjemného pocitu. O vplyve na celkovú efektivitu preto netreba teraz hlbšie filozofovať. Oveľa náročnejšie je odbúrať zaužívané vnímanie kancelárií (siaha do čias klepotavých konzulov), kde každý sedí v samostatnej miestnosti izolovaný od akéhokoľvek diania. Takýto koncept ‘radovky’ je z dnešného hľadiska za horizontom, poskytuje iba pocit súkromia jednotlivca, čo nezaručuje vždy aj pocit dobrý. Vo vzťahu k celkovému fungovaniu živej a modernej firmy sú samostatné kancelárie plodným priestorom, ktorý podnecuje – nerozhodnosť, pocit nespolupatričnosti, stagnáciu, klebety, miesto pre úkryt a odrezanie sa od komunikácie s ostatnými kolegami.

Ale ako vytvoriť efektívne pracovisko pre manažérov, výkonných zamestnancov či technický personál? Ako ich usadiť, aby súkromie v otvorenej kancelárii nestratili? Kam umiestňovať plochy a priestory pre počítačové skrine, skenery, tlačiarne, faxy a pevné linky? Kde sa budú zamestnanci stravovať? Kde sa prehodí reč s kolegom na témy pracovné, pirátske, súkromné? Kam usadiť klienta, keď prišiel iba sám a vo veľkej zasadačke je pre dvoch neútulno? Stačí nám skutočne menej priestoru? 

Táto téma má veľký potenciál na úvahy aj praktické skúsenosti. Všetci, čo pracujeme v kanceláriách, máme k nej čo povedať. U nás sa prvé husle ladia podľa prirodzene sa vyvíjajúcich zásad, ktoré podporujú viac priestoru pre zmenšujúce sa pracovné plochy; samostatné kancelárie nahrádzajú otvorené; lepšia kontrola hluku a súkromia; väčší počet pohotovostných stretávacích miestností a zón, menej veľkých konferenčných priestorov; plochy pre flexibilné priestory s premenlivým účelom využitia; spoločné a verejné priestory s prirodzeným odrazom smerovania a cieľom spoločnosti. Zariadenie a vybavenie kancelárií a jeho funkcia tvorí súčasť brandingu spoločnosti. Pri všetkých zásadách je dobré vnímať súčasnosť a predísť tak šoku zo zmien kancelárskych priestorov v budúcnosti.

http://www.pinterest.com/atelierkendu/workstation-offices/

 

 

 

Spálňa pre autá

V živote človeka raz príde čas, keď sa treba rozhodnúť pre svoje útočisko, priestor, ktorý vonia domovom. Tu niet kompromisov, všetko musí byť tak, ako si to predstavujeme. Myslíme pri tom na všetko, čo môže urobiť z nášho domova dokonalé miesto pre nás, naše deti, rodinu a priateľov, domácich miláčikov. Každý máme svoje priority, svoje videnie pohody, svoje predstavy o skvelom priestore pre život. A keďže pre mnohých z nás sa stali motorové vozidlá nevyhnutnou súčasťou bytia,  myšlienky o vysnívanom bývaní zahŕňajú aj osobnostno-exhibicionistické požiadavky – spálňa pre auto. V niektorých fanatických prípadoch sa automobil svojim vyšperkovaným dizajnom dokonca stáva súčasťou interiéru. Hm, toho nášho Alfa-samca asi do paneláku nevtrepeme, akokoľvek ho milujeme.

 

Podlaha a strop alebo zem a nebo v interiéri

To, že sa každému páči niečo iné, je prirodzené. Túto frázu počuť na každom kroku a to nemusí mať spojitosť iba s vkusom či vecami, ktorými sa radi obklopujeme. Ak by sme sa mali uspokojiť iba s čistou existenciou tejto prirodzenosti, naša práca by bol jeden veľký chaos a nakoniec trapas. S týmto fenoménom sa preto musíme popasovať, nekončíme tým, čo sa komu páči alebo nepáči. Oveľa dôležitejšie je pochopiť dôvod, na základe ktorého sa pre páči-nepáči rozhodujeme. Ale ako?  Tento obrázok je vhodný príklad a rieši hneď dve najzákladnejšie plochy v interiéri. Podlahu a strop.

Koberec na podlahu? Nie, dajte to preč, mne sa koberec nepáči – je veta, ktorá zaznie na takmer každom projekte. Pokiaľ by sme sa podvolili a nediskutovali, fajn, jasné, dáme ho preč – len tak, lebo sa to niekomu nepáči, to asi nie je správny prístup profesionála. Preto sa treba opýtať – prečo koberec nie? A tie odpovede – lebo moja mačka má také chlpy, moja stará mama ho má taký strapkatý, mám alergiu, pod posteľou sú také chuchvaľce a sused vravel, že koberce sú akurát tak pre gejov… No a keď sa opýtame ešte raz, že – ako prosím? Tak sa obyčajne vykľuje ako skutočný dôvod; predsudky z nepoznaného či zážitky z minulosti, zlé informácie (niekto má dokonca vypracovanú kobercofóbiu) či o to sa treba starať, som lenivec – ktorákoľvek kombinácia týchto dôvodov nám veľa napovie, o tom, ako náročná bude naša práca.

A čo so stropom? V interiéri, ako súčasť priestoru, má na Slovensku asi takú váhu, ako keby stropy ani neexistovali. Stropy akoby neexistovali ani v architektúre, sú nepodstatné, ale svieti to z nich. Pre nás sú stropy vďačnou plochou ako zistiť, čo sa komu páči a čo nie. Lebo ak pre niekoho stropy existujú, potom neexistujú žiadne predsudky, zlé informácie ani fóbie.

Podlaha a strop je zem a nebo v interiéri, všetko ostatné si vytvorí svoje miesto. Ak sa niekedy rozhodnete svoje otázky medzi nebom a zemou riešiť sami, podlaha a strop spolu nevyhnutne súvisia, na sofu bude ešte dosť času.

Vinárske svetlo

Je čas vinobrania, tak šup vyčistiť demižóny, v ktorých už na dne bublú zvyšky z burčiaku a štýlové home-made svietidlo je na svete.