Zahrabaná Walhalla nad Dunajom

walhalla-regensburg919

Cestou okolo Regensburgu, pár kilometrov od bavorskej dialnice, sa oplatí vrámci natiahnutia kostí s neodvratnou toaletou zastaviť za mestečkom Donaustauf pri pomníku osobností nemeckej histórie Walhalla.

Stavba prezlečená za monument odvážnych Grékov dokáže dlho udržiavať závoj historickej hviezdy. Hmla sa rozplynie a preletí pár storočí až do roku 1842, kedy bola Walhalla otvorená podľa myšlienky bavorského kráľa Ľudovíta I., ktorú realizoval klasicistický architekt Leo von Klenze. Výrazne pripomína Panteón v Ríme alebo znovuzrodenie aténskeho Partenónu.

Architekt Klenze sám seba nepovažoval za napodobňovateľa, iný o ňom píšu ako o eklektickom štylistovi. Akokoľvek, bolo to za čias Napoleona, doby osvietenstva, romantizmu a rokoka, prelivu bielych nátačkových parochní a nostalgie za zlatou amforou v zátiší s bohyňou kamenných pŕs.

Pohľad späť je užitočný, pretože je v ňom poznanie, cez ktoré sa oplatí pozerať na cestu vpred. Prechádzka v tejto ’napodobenine’ je pôsobivá. Dokonale vykreslí atmosféru antických čias aj napriek tomu, že pomník má ‘iba’ dvesto rokov. Je celkom možné, že Klenze zvolil klasický štýl najmä pre jeho tvarovú čistotu, vytvoril akýsi dolmen 19. storočia. Stavba, ktorá má stáť stáročia, by mala byť mohutná. Musia ju vediet postaviť aj chlapi s jednou rukou, čo druhú stratili v bitke. S pečatným prsteňom kráľa Ľudovíta I. pred nosom a nízkym počtom lunárnych obehov na stavbu si Klenze zvolil architektonický štýl jak bič.

Stavba je postavená z bieleho mramoru, kameň je do detailu opracovaný na hodinárske, dvojmilimetrové špáry. Povrchy v interiéri sú rovnako mramorové, leštené, pretkané žilami a hniezdami rôzne sfarbených minerálov.

Ľudovít I. postavil pomník pre supermozgy a hrdinov krajín hovoriacich germánskym jazykom. Stále prítomní sú architekt Erwin von Steinbach, humanista Desiderius Erasmus z Rotterdamu, maliar Albrecht Dürer . Od roku 1848 do 2009 pribudlo okolo dvadsať ďalších búst ako Martin Luther, Albert Einsten, Wagner, Strauss, Brahms. Mnoho kráľov, vojvodov, básnikov, na stotridsať kamenných hláv.

Najlepší kameň v meste, alebo ako na Michelangela metlou poukázali

Prírodný kameň je špecifický tým, že všetci k nemu máme vrodený vzťah, ktorý si sami budujeme. Viac či menej, každý to rád kamenné. Podľa čínskej filozofie je kameň jedným zo základných prvkov kolobehu. Tomu niet čo vytknúť, veď aj internet vznikol z kameňa, keď Otzi uvažoval ako pazúrikom na rakúsko-talianskej hranici oštep strúhať. Vzťah ku kameňu môže byť odhadzovačný, do-vody-vrhačský až gumipuškinovský. Iný vzťah vzniká, keď sa kameň študuje, velebí jeho blízkosť trebárs na stene, strope či podlahe s odkazom na pradávny inštinkt jaskynných princípov.

Vybrali sme sa do lokálneho ‘kameňolomu’, aby sme zakopli o nejaké talónne kúsky. Ak je tredom pojem jedinečnosti, tak sú platne, ktoré sme kopať nemuseli stelesnením tohto pojmu. Začali sme však listovať medzi plátmi.

Návod ako si vybrať kameň je zbytočný; musí priťahovať. Našli sme jeden, ktorý si zaslúži svoje meno. Slávny Michelangelo povedal, že v mramori zazrel anjela a tesal, kým ho nevyslobodil. Mramor Michelangelo je kameň z pakistanského Balochistanu, medeno hnedej farby na tmavo čokoládovom pozadí, ktoré je preliate bielo-fialovými  žilami kremeňa. Veľmi vydarený a zaručene jediný na svete. Ten už je náš.